Možno ste to zaznamenali aj sami. Poznáte nejakého „počítačového maniaka“, experta na počítačovú bezpečnosť, ekonomické systémy alebo servery a siete a pri rozhovore s ním zrazu zistíte, že túto náročnú, ale bezpochyby zaujímavú a perspektívnu prácu už dávno opustil a nadšene vám rozpráva o paradajkách, ovocných stromoch alebo o svojej dielni a čo všetko v nej už svojimi rukami vyrobil. Vari najznámejším príkladom je Mialn Gigel, bývalý redaktor technologického magazínu, tester elektroniky, digitálnych fotoaparátov a znalec počítačov, ktorý už roky publikuje o svojich pestovateľských postupoch, dielenských výrobkoch a nezdá sa, že by bol v súčasnej polohe nespokojný.
Čo vedie ľudí od počítačov k tomu, že sa radšej hrabú v zemi a zašpinia si ruky v dielni pri práci s drevom a železom?
Na túto otázku je ťažká odpoveď len vtedy, ak si ste si sami prácu v záhrade alebo domácej dielni nevyskúšali a nikdy ste nepracovali ako „ajťák“ a nemáte teda možnosť priameho porovnania.
Čo teda bežní ľudia ítéčkárom závidia a prečo by sa podľa nich nemali svojej „práce snov“ vzdať?
Obyčajný človek vidí to, že máme ako pracovníci veľkých firiem alebo dodávatelia silného partnera prístup k špičkovej technológii. Používame veci, zariadenia, notebooky, sieťové prvky, veľké tlačiarne, smartfóny a aj služby mobilných operátorov a poskytovateľov internetu, o ktorých sa bežným ľuďom ani nesníva a o ktorých čítajú len v magazínoch a na internetových IT serveroch. Pracujeme so špičkovým software a operačnými systémami. Máme rýchly internet, neobmedzené paušály a všetko zadarmo, lebo to platí zamestnávateľ. Chodíme na školenia a stretávame sa so špičkami v odbore.
Celé to má len jednu chybu. Robíme to preto, že musíme, že je to súčasť našej práce a nie preto, že chceme. Možno nás to baví, prináša potešenie, ale pre našu prácu už na nič iné veľa času nemáme. Aspoň nie často. Kedy si máme naše zarobené peniaze užiť, kedy si máme oddýchnuť, keď nás neustále bombardujú emaily o poruchách, problémoch a nových úlohách? Najnovšie technológie a najnovšie zariadenia zo sveta IT z nás robia otrokov našej práce. Keď večer vypnete mobil, ráno vás čaká zlostný email šéfa firmy…
A viete, čo je na to všetkom najhoršie?
Celá tá práca nemá dlhého trvania. Češi na to majú skvelý výraz, je „pomýjivá“. Dnes tu je a zajtra po vašej drine nemusí ostať nič, absolútne nič!
Zoberte si také ERP. Pre bežného človeka zjednoduším tento pojem na „účtovníctvo“ vrátane evidencie pohybu zásob vyrobenej produkcie alebo nakúpeného tovaru na sklade, evidencie predaja, nezaplatených faktúr až po evidenciu tržieb. Skrátka do ERP sa zmestí celý život firmy, je v tom vidieť, kedy kto čo komu za koľko urobil, predal, pokazil, nakúpil alebo vyrobil. Je to celá história života firmy. A teraz si predstavte, že máte na starosti ERP pre desiatky firiem, ktoré nie len spolu obchodujú, ale aj majú spoločných majiteľov. Roboty ako na kostole, mobil zvoní furt, tok emailov neprestáva, každý po vás niečo chce. Najradšej by ste ten špičkový smartfón niekam zahodili…
Neustále pracujete, cestujete, komunikujete, aby ste tento virtuálny svet peňazí, záväzkov a pohľadávok, miezd a odvodov a daní a poplatkov, penále a termínov udržali pokope a verne zobrazujúci život firmy. Aby bolo všetko správne, aby všetko sedelo a ľudia vo firme aj vedení mali prehľad.
A potom sa „čosi“ stane, firma zastane, prestane pracovať, produkovať peniaze aj zisk, ľudia sa rozídu, každý za hľadaním svojho každodenného chleba. Posledný zhasne. A vypne server. Je po virtuálnom svete. Nič už neplatí, nič nie je pravda, nič nie je správne, nič nie je načas. Prázdnota núl a jedničiek, ktoré už nič neznamenajú.
Ak sa vám to stalo, tak cítite tú prázdnotu. Nič po vás neostalo. Mailové schránky nefungujú, webové stránky zívajú belosťou chybových hlásení a účtovníctvo je v riti. Telefónne čísla dávajú „halali“. Celý tento starostlivo budovaný svet sa rozplynul. Lusknutím prstov prestal byť. Tak vyzerá virtuálna smrť.
Slabšie povahy môžu byť frustrované, tie najslabšie na pokraji zrútenia. Depresia a melanchólia môže byť výsledkom. To tu už nikto nič negarantuje?
Naproti tomu svet v záhrade, hoci je neustále premenlivý, vyžaruje istú stabilitu. Jazierko alebo ovocný sad je na svojom mieste stále, hoci aj koruny stromov podliehajú zmene a niektoré aj fatálne. Kým zelenina si vyžaduje pravidelnú každoročnú starostlivosť v nemennom cykle, ovocie na stromoch bude aj vtedy, keď do záhrady neprídete. Vlastnoručne postavený drevený altánok tu bude aj vtedy, keď sa jeho tvorca náhle pominie. Možno nie naveky, ale dosť dlho na to, aby pripomínal svojho staviteľa. Rovnako tak jablone alebo hrušky zrelými plodmi každý rok nezabudnú svojou chuťou pripomenúť, kto ich sadil. Ešte aj ten plot tu bude dlho stáť, hoci neskôr začne hrdzavieť a nakláňať sa.
Sedením na zadku nad klávesnicou a blikajúcou obrazovkou môžete vytvoriť relatívne rýchlo vyspelý a pestrý virtuálny svet, ktorého životnosť je ale neistá. Stačí malé zaváhanie niekoho alebo úmysel niekoho iného, nešťastná zhoda „náhod“ či nepredvídané javy v spoločnosti alebo biznise a všetko spadne ako domček z karát, zostane vyhladené ako Lidice. No keď vaše ruky namiesto myši držia pílu, kladivo či elektrickú vŕtačku a namiesto núl a jedničiek používajú drsné drevo, tvrdý kameň alebo iný materiál, vidíte a cítite pred sebou skutočné dielo. Niečo tu po vás zostane.
Budujete jeden prvok svojej záhradnej skladačky vedľa druhého. Na pohľad to môže vyzerať ako skladanie toho digitálneho sveta podnikania. Chýba pri tom ale ten zhon, nervy, Damoklov meč termínov, stres a neustále zvoniaci mobil či pípajúci mail. Vlastne nechýba 🙂
Na všetko je čas, všetko sa dá v pokoji stihnúť. Stretávate sa len s tými ľuďmi, s ktorými sa stretávať chcete, spolu len tak sedíte vo vlastnoručne zhotovenom prístrešku v záhrade alebo grilujete dobroty, všade okolo vás sú rastliny, ktoré ste sami zasadili a stavby či iné zariadenia, ktoré ste sami vlastnými rukami vyrobili. Hocikto môže zhasnúť alebo vypnúť nejaký server, oni tu budú vždy stáť.
No povedzte sami, môže sa niekto čudovať tomu, že zase nejaký ajťák sa vykašle na počítače, na bity, na pakety aj dáta a začne záhradkárčiť alebo majstrovať si vo svojej dielni? Môžete namietať, že o tom nič nevie. Že na to nemá školy. Prezradím vám tajomstvo. Ani na počítače nie sú školy. Keby sa totiž to, čo je dnes novinka a o mesiac bežná prax malo začať vyučovať na školách, bude to dovtedy história. My ajťáci sme sa totiž naučili, že sa musíme neustále učiť nové veci. Každú chvíľu niekto zverejní novú verziu operačného systému, do novej verzie obľúbeného programu pridá nové funkcie alebo zmení ovládanie. Pri práci v IT sa musíme neustále učiť nové veci. Musíme chápať súvislosti, vedieť analyzovať príčiny neúspechu alebo poruchy a plánovať nové konštrukcie sietí, architektúru software a organizovať obeh dát či dokumentov. Prakticky neustále vymýšľame nové veci. To je potom hračka vymeniť tablet za pílu, myš za rýľ a bajty za živé rastliny. Výsledky sa rodia pomalšie, no zato ich netreba zálohovať 😉 Chyby neopravíme reštartom, ale šťavnatá hruška nie je virtuálna, jej chuť a sladká šťava stekajúca po lakťoch je skutočnou odmenou za vykonanú prácu.
Logickým vyústením spojenia bývalej práce v IT a súčasného budovania svojej záhrady je blogovanie na tému, ktorej rozumieme. A pretože rozumieme aj sieťam, počítačom, internetu, je to blogovanie pre nás hračkou. WordPress je nám nápomocný.
A čo môže byť lepšie, ako písať o svojej záhrade v tieni terasy, ktorú ste si vlastnými rukami postavili vo vlastnej záhrade plnej chutného ovocia na stromoch, ktoré ste si sami zasadili?
Pridať komentár