Láska nám dáva krídla

Milujem keď slnko lúčom ma prebúdza,
Ako dník sa rozžiaruje a láska vôkol mňa sa prebúdza.
Milujem keď slnko mi šepoce, že to žieňa vedľa mňa tíško spinká,
buvká, sníva ...
Milujem keď očko sa mi otvorí, jej úsmev ma ožiari.

Ten úsmev je žiara žiariaca. Nádherná, večná, premenlivá ako polárne svetlo, ktoré očarí
nejedného polárnika.
Milujem dotyk sladký, sladší ako marcipán. Dotyk ktorý silou lavíny strháva vôkol seba všetko
ako mocný zemepán.
Milujem vôňu, ktorá zmyselnosťou sa vnútrom mojim pohráva, vôňu tela nádhernú a pestrú ako
krajinka žlťou ružou posiata.

Milujem keď sa obrátim a tvoje vlásky ucítim. Vlásky, ktoré hladiť môžem, ktoré mi
prezradzujú ako silu v celku majú. Jeden nič moc neznamená, ale celok je nádherná scéna.
Scéna kde prstíky radi hrajú svoje sólo. Odmenou im je sladký úsmev v podaní pier a
nádherných večerných hier.

Milujem keď noc mi ponuka nástupcu slnka, mesiačika zbojníka.
Cítim sa nesmelo a pri tom isto. Ako sa pomaly brodím telom, hmlisto. Dávam na zmysli, dotyky
sladké. Tie sú mi večer ako GPS na diaľnici lásky dlhej. Navigujú moje myšlienky hore, dole,
sem i tam. Zrazu neviem čo sa deje,
cítim, že už nie som viac sám.

Z poza mesačného svetla pani ku mne tíško kráča. Jej pôvab, oddanosť, láska si ma opantáva.
Nebránim sa ... Načo aj! Cítim, že sa nemám čoho báť. Je to sen čí pravda?!
Otázka, ktorá je holá ...
Cítim, že pani čo sa nado mnou znáša je mi povedomá. Pani ktorá zhodila svoj slnečný plášť.

Rozodnieva sa, noc je na ústupe a vo mne svitá, že toť pani slnko.
Slnko čo ma šťastného prebúdza, slnko čo mi šepoce, že láska vôkol mňa šteboce.
Milujem keď viem, že ty si slnko moje.
Slnko čo ma šťastím, energiou napĺňa, že deň je dnom v ktorom žiariš pre mňa.
Milujem keď viem, že celým srdcom milovať ťa smiem!